Titanic .... loď snov

"Buď statočná, nech sa stane čokoľvek, buď statočná," toto bolo to posledné, čo počula od svojho manžela,lekára pani Minahanová.

"Uvidíme sa neskôr!" zvolal s optimistickým úsmevom Adolf Dyker na svoju ženu.

Manželia Cavendishovci nehovorili nič, len sa dvakrát dlho pobozkali."

To bude v poriadku dievčatko," hovoril devätnásťročný mladík Daniel W. Marwin svojej ešte mladšej novomanželke, ktorú už nikdy neuvidel.

"Ste tam?" kričala pani Haysová spolu s dcérou pani Davidsonovou na manželov, kedykoľvek sa ocitli popri iných záchranných člnoch, ale márne...

Tragédia Titanicu bola v prvom rade tragédia ľudí. Ich osudy sa stali námetom pre mnohé filmy a knihy ako tiché posolstvá o bezhraničnom ľudskom nešťastí, zapríčinenom ľudskou nezmyselnosťou a hlúposťou. Dodnes nás nadchýnajú, dodnes nás mrazia, stále nás dokážu rozplakať...

Asi najznámejší je príbeh Isidora a Idy Straussovcov (Isidor Strauss bol spolumajiteľom obchodného domu Macy´s). Ida Straussová odmietla nastúpiť do záchranného člna bez svojho manžela. Všetci okolostojaci ho prehovárali,že môže nastúpiť so svojou ženou. On však odmietol pod zámienkou,že palube je ešte veľa žien a detí. Vyše 70-roční manželia nakoniec šli ruka v ruke na vrchnú palubu, kde strávili posledných 40 minút svojho života.

Rovnako dojímavá bola aj rozlúčka najbohatšieho muža nalodi, 47-ročného Američana Johna Jacoba Astora, plukovníka v zálohe so svojou 19-ročnou novomanželkou Madelaine. Na Titanicu sa vracali zo svojej svadobnej cesty v Egypte.Napriek tomu, že Dadelaine bola v piatom mesiaci tehotenstva nedovolili jej manželovi nastúpiť. Dal jej bozk na rozlúčku a z potápajúcej lodi zasalutoval. Nikdy nespoznal svojho syna. Jeho mŕtvolu neskôr vylovili.

  Kým tretia trieda v podpalubí ešte o ničom nevedela, cestujúci z prvej a druhej triedy trpezlivo v rade čakali, aby mohli nastúpiť do záchranných člnov. Medzi nimi bol aj jeden zo synov miliardára Meyera Guggenheima, magnáta medených baní a hút, Benjamin Guggenheim. Jeho dcéra Marguerite zvaná Peggy, ktorá sa stala neskôr veľkou ctiteľkou a podporovateľkou výtvarného umenia mala v čase potopenia Titanicu 13 rokov a neplavila sa s otcom. Keď v zrelom veku písala svoje pamäti, otca, ktorý zahynul zachytávala nielen ako fascinujúcu elegantnú osobnosť, ale aj ako veľkého záletníka.Osudnú plavbu trávil s milenkou, mladou plavovlasou speváčkou (žena a deti boli doma). Svojej manželke však ešte stihol odkázať prostredníctvom stevarda: "Povedzte jej, že do poslednej chvíle som zachoval rozvahu. Ani jedna žena nemusela zostať na palube s vedomím, že Ben Guggenheim je zbabelec." Spolu so svojimi tajomníkmi si vyzliekli pulóvre i záchranné vesty a obliekli sa do večerných oblekov. "Dali sme si na seba to najlepšie, čo máme," povedal, "a sme pripravení zomrieť, ako gentlemani."

 Jedna z výnimiek, ktorá prežila, ale nikoho nestratila bola Margaret Brownová prezývaná Molly. Táta korpulentná a svojrázna Írka prostého pôvodu utiekla v mladosti proti vôli svojich rodičov do Ameriky a vydala sa za muža, ktorému sa splnil sen toľkých iných - našiel zlato a jeho bane v Colorade sa zdali byť bezdné. Molly trávila čas cestovaním po svete a na Titanicu sa vracala domov. Jej drsný humor a otvorené názory boli až do stroskotania lode terčom kritiky smotánky,ktorá Molly považovala za neotesanú zbohatlíčku. V okamihu katastrofy však práve humor, spolu s odvahou, energickosťou, chladnokrvnosťou a obetavosťou znamenali veľa. Aspoň pre posádku záchranného člnu číslo 6,kde sa jej podarilo zabrániť panike a zúfalstvu. O jednom z mužov,ktorý sa vraj zachoval zbabelo neskôr vecne vyhlásila:" Takého by sme u nás v Colorede povesili na prvú borovicu."

 Veľkú dávku statočnosti a odhodlanosti vynaložila aj grófka Rothesová, ktorá v záchrannom člne číslo 8 dokonca stála pri kormidle a  viedla si veľmi dobre. Námorník T.Jones v rozhovore pre anglický časopis The Spere vyhlásil: "V mojom člne bola žena, skutočná žena! Poznal som, že je v nej viac mužnosti ako v tých mužoch, čo boli tiež v člne." Na pamiatku jej z úcty poslal zarámovanú osmičku zosadenú z ich zácharanného člna.

Mimoriadnu sebaobetavosť preukázali lodné stevardky a stevardi, mnohí z nich však zaplatili životom. Ako zázrakom vyviazla Annie Robinsonová. Dlho si odmietala obliecť záchrannú vestu, aby nevyvolávala paniku, napriek tomu, že dobre vedela v akej sú katastrofálnej situácii. S úsmevom na tvári ukludňovala cestujúcich a dodávala im silu a odvahu.

Našli sa však aj ľudia, ktorí zo strachu prepadli sebectvu a bránili sa tomu, aby sa záchranné člny vrátili pre topiacich sa. Báli sa mohutnej vlny po potopení lode, či víru,explózie kotlov i útoku zúfalých stroskotancov, mrznúcich v ľadovej vode. Maximálne bezcharakterne a bezočivo sa zachovala lady Duff-Gordnová. Spolu s maželom sa nehambili naložiť do člna,kde už aj tak nebolo dosť miesta kufry plné drahých toalet a klobúkov. Iný je samozrejme prípad manželky nakladateľa Henryho Sleepera Harpera, ktorá do člnu prepašovala svojho psíka, shi-tzu menom Sun Jat-sen. Ten však pod jej kabátom určite nikomu nezavadzal.

 Edith Brownová-Haismanová, ktorá zomrela v roku 1997 vo veku 100 rokov si spomínala na chvíľu lúčenia s otcom: "Môj ocko stál na naklonenej palube potápajúceho sa Titanicu. V jednej ruke držal brandy, v druhej cigaru. Usmieval sa a neustále na nás s mamičkou volal, že sa uvidíme v New Yorku..."

Eva Hartová mladá emigrantka, cestujúca druhej triedy nastupovala na palubu s ťažkým srdcom. Už pred plavbou naTitanicu a aj počas nej ju trápili hrozivé nočné mory. V snových výziách videla tisíce mŕtvol, zmrznutých na kosť. Nakoniec sa stalajednou z nich, aj napriek zvlásštnemu varovaniu.

Na palube Titanicu mal zastúpenie aj náš malý národ. Slovenský pôvod mal aj jeden z posledných žijúcich Ján Navrátil (zomrel v roku 2000), ktorý bol v tom čase ešte len dvojročným dieťaťom. Jeho otec, krajčír zo Serede, pôsobiaci neskôr vo Francúzsku sa po hádke s manželkou rozhodol odísť do Ameriky a naTitanic sa nalodil aj s dvoma synmi pod cudzím menom. Pri katastrofe sa mu ich podarilo dostať do jedného zo záchranných člnov,no sám sa utopil. Matka si deti našla len náhodou vďaka fotografii v novinách. Starší z bratov Navrátilovcov  - Michal zomrel vo februáry 2001 ako 92-ročný. Pred smrťou vyhlásil: "Zomrel som, keď  som mal štyri roky. Pripadám si ako keby som preplával životom ako čierny pasažier."

Známe je aj gesto lodnej kapely. Osem muzikantov hralo svoj repertoár s prstami tuhnúcimi od zimy až do konca, pričom všetci zahynuli. V mnohých filmoch práve táto kapela hrá tesne pred potopením svoj posledný chorál:"Bližšie k tebe, Bože môj (Nearer My God To Thee)". To však prakticky nie je možné, lebo táto skladba vznikla až o 3 roky po potopení Titanicu. Napriek tomu sa však stále spojuje s touto tragédiou.